Láska k lesu, ktorá uňho vznikla v rodinnom prostredí, vyrástla do celoživotného vzťahu, ktorý je viac ako pracovný. Jeho prínos do slovenského lesníctva zhodnotí až budúcnosť, ktorá snáď bude k tejto problematike pristupovať rozumnejšie a zodpovednejšie, než súčasnosť. Od začiatku svojho pôsobenia v lesníctve pracoval na viacerých pôsobiskách a funkciách po celom Slovensku. Od roku 1978 pracoval ako vedúci oddelenia výchovy učňovského dorastu na vznikajúcom Ústave pre výchovu a vzdelávanie pracovníkov lesného a vodného hospodárstva vo Zvolene, neskôr ako námestník riaditeľa a v roku 1989 bol menovaný za riaditeľa ÚVVPLVH. S kolegami tu vytvoril základy pre moderné učňovské lesnícke školstvo. Od februára 1991 pôsobil vo funkcii námestníka ministra, kde sa osobitne zaslúžil o náročné naštartovanie postupného odovzdávania lesov pôvodným vlastníkom.  V roku 1993 odišiel do Tatranskej Lomnice, kde nastúpil na funkciu zástupcu riaditeľa Správy TANAPu. od roku 1995 roku bol menovaný za riaditeľa Štátnych lesov TANAPu. Funkciu riaditeľa ŠL TANAPu vykonával do r. 2003. Jeho základnou filozofiou bola nemožnosť oddeliť od seba lesnícke práce, ochranu prírody, ale aj poľovnícke, turistické či rekreačné funkcie lesa. Iba ich správnym vyvážením vzniká trvalo udržateľné prírodné prostredie, ktoré však nestráca aj svoju výraznú a nemenej dôležitú sociálnu funkciu. Po odchode do dôchodku jeho aktivita v lesníctve pokračuje ďalej, okrem iného v roku 1993 stál pri vzniku Slovenskej lesníckej komory a stal sa aj jej prvým predsedom.